Iva Mojžišová a jej kultúrny odkaz

Iva Mojžišová a jej kultúrny odkaz

4. apríla sme si pripomenuli výročie narodenia Ivy Mojžišovej, významnej osobnosti slovenskej kultúry, historičky umenia a neúnavnej výskumníčky moderny a zásadných tém našej kultúry, predovšetkým dejín Školy umeleckých remesiel.  Asi nie náhodou sme sa v ten deň stretli v Študovni Ivy Mojžišovej v SMD  aj pri príprave výstavy ŠUR, ktorá bude v druhej polovici tohto roka.  Zo steny sa na nás usmievala Ivina fotka aj s dátumom  jej narodenia a úmrtia. Spoločne sme si priali, aby sa jej celoživotná práca nestratila a aby mala nasledovníkov. To sa plní pri výskume dejín ŠUR-ky v našom múzeu dizajnu. Múzeum spravuje aj archív Ivy Mojžišovej pozostávajúci z materiálov, ktoré Iva zhromaždila počas svojej práce a ktorý nám do správy zverila jej rodina.
Študovňa Ivy Mojžišovej je prístupná záujemcom o štúdium každý pondelok od 10.00 do 15.00 v Slovenskom múzeu dizajnu v Hurbanových kasárňach, Kollárovo námestie 10, Bratislava alebo podľa dohody – kontakt: katarina.hubova@scd.sk, gabriela.ondrisakova@scd.sk.

 

Životopis Ivy Mojžišovej

PhDr. Iva Mojžišová, dr. h. c. (4. apríla 1939 v Bratislave – 26. januára 2014 v Bratislave)  
Iva Mojzišová sa narodila v Bratislave. Umenie bolo súčasťou jej rodinného prostredia (matka študovala aj dejiny umenia a hudby, otec ortopéd sa zaujímal o umenie), a hoci sa pôvodne chcela venovať teórii tanca, zhoda okolností ju priviedla k výtvarnému umeniu. V roku 1961 vyštudovala dejiny umenia a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave u docentky Alžbety Günterovej-Mayerovej, ktorá ju aj nasmerovala k scénografii ako téme diplomovej práce. Scénografia sa pre ňu aj do budúcnosti stala platformou na poznávanie moderného umenia. Práca na diplomovke jej dala príležitosť poznávať minulosť cez dobové autentické materiály, často „upratané“ z dohľadu do hĺbky archívov. Už vtedy sa natrvalo „nakazila“ príťažlivosťou štúdia prameňov a odkrývania zdrojov tvorby a konania osobností.

Počas 60. rokov sa ako profesionálka stala uznávanou interpretátorkou súčasnej slovenskej moderny a tvorby svojich vrstovníkov. Písala eseje, kritiky a štúdie o domácich osobnostiach, ale aj o tvorbe európskych a amerických umelcov pre odborné časopisy – Slovenské pohľady, Revue svetovej literatúry, revue Ars a Výtvarný život. Skúmala historické avantgardy medzivojnového obdobia v maľbe, sochárstve, neskôr vo fotografii a dostala sa k fenoménu Bauhaus (v roku 1964 jej vyšla v Prahe štúdia Scénická tvorba Bauhausu, ktorou odkryla pre našu umenovedu túto oblasť avantgardy). Spoločne so svojím prvým manželom Jurajom Mojžišom, s ktorým ju spájali spoločné záujmy o výtvarné umenie, film a divadlo, sa podieľali na organizačne aj koncepčne na fungovaní bratislavskej Galérie mladých. V čase normalizácie sa ako pracovníčka Slovenskej akadémie vied stiahla k spracovávaniu hesiel do encyklopedických slovníkov, aby sa vyhla ideologicky motivovaným úlohám. V práci s vecnými faktami a informáciami podloženými dokumentmi pokračovala aj pri skúmaní Školy umeleckých remesiel, ktorá sa napokon stala jednou z jej životných tém. Počas 80. a 90. rokov využívala pracovné aj osobné príležitosti, aby sústreďovala detaily viažuce sa k fungovaniu školy, informácie, dokumenty a tlače.

Počas svojho pôsobenia v SAV  (od 1963 do 1997) pokračovala vo výskume Školy umeleckých remesiel a naďalej sa venovala scénografii. V roku 1977 vydala monografiu Daniela Gálika, maliara, sochára a javiskového výtvarníka. Unikátnym počinom bolo aj objavenie návrhov divadelných dekorácií z prelomu 18. a 19. storočia v Čaplovičovej knižnici v Dolnom Kubíne. Tento nález knižne zverejnili spoločne s Katarínou Závadovou roku 1986. 

Začiatok 90. rokov aj pre Ivu Mojžišovú priniesol nové príležitosti. Na krátky čas dostala možnosť prednášať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Prednášky pripravovala spolu so svojím druhým manželom architektom Ladislavom Foltynom. Ataky choroby ju však donútili stiahnuť sa z aktivít na verejnosti a sústrediť sa na prácu, ktorú umožňoval jej archív a nazhromaždené skúsenosti. V roku 1994 pripravila na vydanie zborník svojich textov zo 60. a 70. rokov, pôvodne roztratených v rôznych periodikách (Giacomettiho oko, ktorý bol príležitosťou spoznať nadčasovosť jej úsudkov. S odstupom pätnástich rokov vyšiel ďalší zborník (Giacomettiho smiech?), kde sa predstavil oblúk jej odborných záujmov od voľného umenia po dizajn. V situácii, ktorá by väčšinu ľudí presvedčila vzdať sa aktivity, napísala knihu o neznámej fotografickej tvorbe svojho manžela Fotografické etudy Ladislava Foltyna, ktorá vyšla roku 2002). Spolu s Dagmar Poláčkovou pripravili mimoriadne a rozsiahle dielo Slovenská divadelná scénografia 1920 – 2000, ktoré vyšlo roku 2004.

Dlhodobý „kontakt“ so ŠUR-kou a jej učiteľmi prostredníctvom dobových dokumentov, obrázkov, tlačí a výpovedí svedkov diania jej umožnil preniknúť do atmosféry doby a pochopiť význam fenoménu ŠUR pre vývoj slovenského umenia a spoločnosti 20. storočia. Po mnohých čiastkových štúdiách o úlohe školy, prednesených na konferenciách a zahrnutých do rôznych publikácií, sa napokon rozhodla zosumarizovať svoje poznatky a v roku 2009 ponúkla časopisu Designum seriál o ŠUR. Ten sa stal základom pre rozšírené knižné spracovanie Škola moderného videnia, ŠUR 1928 – 1939, ktorá vyšla v roku 2013 (SCD a Artforum).

V roku 2009 jej Vysoká škola výtvarných umení udelila čestný titul Doctor honoris causa a v nasledujúcich rokoch sa jej dostalo ďalších ocenení. V roku 2010 to bola 17. výročná Cena Dominika Tatarku za celoživotné dielo, výnimočné pre svoju kritickú analytickosť, jasnosť a presnosť, ale aj osobnú statočnosť a celoživotné postoje, v roku 2011 Vianočná cena. V nasledujúcom roku si v októbri 2011 v Prahe osobne prevzala z rúk Václava Havla Cenu Vize 97. Jej súčasťou bolo aj vydanie zborníka Kritika porozuměním, ktoré zostavil Martin Mojžiš z textov z rokov 1965 – 2004.

Zomrela 26. januára 2014 v Bratislave. 


(Životopis zostavila Adriena Pekárová.)