Výstavníctvo ako fenomén

Výstavníctvo ako fenomén

Miesto: Satelit, galéria dizajnu SCD, Hurbanove kasárne, Kollárovo nám. 10, Bratislava, Slovensko

Tento text slúži ako sprievodný text k výstave Automat na výstavu. Informácie o nej si môžete pozrieť tu.

Svetová výstava v Montreale, ktorá sa konala pred pol storočím (27. 4. – 29. 10. 1967), bola druhou z trojice povojnových prezentácií Československa na svetových výstavách. Konala sa v čase, keď sa už nevystavovali priamo priemyselné novinky, ale ako ukázal Umberto Eco, súperenie medzi krajinami prechádzalo do symbolickej roviny, do oblasti techniky vystavovania a spôsobov prezentácie. Expo 67, špecifický formát medzi umením, architektúrou a umeleckým remeslom, predznamenáva dnešnú podobu výstavnej prevádzky svojou internacionalizáciou, spektakulárnosťou, masovosťou a silným ukotvením v politickom, ekonomickom a spoločenskom pozadí. Názov Automat na výstavu evokuje výraznú atrakciu československého pavilónu – interaktívny biograf Kinoautomat, ako aj dobovú vieru v automatizáciu ako symbolu moderného sveta. Predovšetkým však slúži ako metafora pre situáciu, v ktorej naša montrealská účasť vznikala: Expo 67 sa vo svojej dobe stalo v Československu akýmsi meradlom pre kvalitnú realizáciu výstavných expozícií, zároveň však bolo aj známkou rutinérskeho prístupu vedúceho k jej znehodnocovaniu.

Čo priniesol Montreal
Expo 67 neponúklo technologické či utopické vízie sveta budúcnosti ako iné svetové výstavy. Prínosom prehliadky bola sieť tematických pavilónov vytvorená medzinárodnými tímami, ktorých obsah sa v duchu hlavného motta výstavy Terre des Hommes / Man and His World sústredil na rôzne oblasti ľudskej činnosti. Typické pre Expo 67 bolo i väčšie rozšírenie multimediálnych expozícií a celkové zameranie sa na environment – ,,totálne prostredie" výstavy. Medzi najvýraznejšie stavby Expo 67 patril Habitat 67 – prototyp obytného komplexu zostaveného z prefabrikovaných buniek, alebo pavilóny dvoch rivalov éry studenej vojny, USA a ZSSR. Československo bolo zastúpené aj mimo národný pavilón: Jiří Trnka a Vladimír Fuka sa podieľali na medzinárodnej expozícii Man in the Community, v medzinárodnej konkurencii sa na exteriérovej výstave International Exhibition of Contemporary Sculpture ocitol Vladimír Preclík, v zábavnej časti La Ronde na ostrove sv. Heleny sa nachádzali Laterna magika a reštaurácia Koliba.

Po Expo 58 v Bruseli sa u nás výstavnícka tvorba etablovala ako samostatná umelecká disciplína, ktorá kombinuje architektúru a scénografiu s voľným a úžitkovým umením, prípadne s novými médiami. Príprava Expo 67, pod vedením Kancelárie generálneho komisára na čele s Miroslavom Galuškom, mala najvyššiu politickú podporu, ako aj ideologický dohľad. V súťaži na ideový námet a libreto získal najvyššie ocenenie tím architektov Miroslav Masák, Otakar Binar a Ludmila Švarcová z libereckého ateliéru SIAL. Aj keď do tímu neskôr prizvali Václava Havla a Pavla Juráčka, pragmatický svet výstavníctva ich návrh neprijal, a koncept nakoniec pripravil scenárista výstav Václav Jasanský. V anonymnej súťaži na konštrukciu pavilónu a reštaurácie zvíťazil projekt Miroslava Řepu a Vladimíra Pýchu. Návrh interiérov bol následne zverený skúseným autorom bruselského pavilónu, Františkovi Cubrovi, Josefovi Hrubému a Zdeňkovi Pokornému. Architekti navrhli výstavné budovy ako jednoduchú hmotu z montovanej konštrukcie s vnútorným átriom, nesenú štyrmi rohovými piliermi. Presklený plášť prízemia kontrastoval s prečnievajúcou fasádou prvého poschodia, pokrytou výtvarne dotvorenými tehlovými doskami. Pavilón spájala s reštauračnou časťou nízka ustupujúca budova, slúžiaca ako hlavný vchod a technické zázemie. Jednopodlažnú presklenú reštauráciu architekti riešili ako plnostennú rámovú konštrukciu, ktorú členili dve výrazné horizontály. Výstavná budova počítala na prízemí čiastočne s prirodzeným a na prvom poschodí, ktoré bolo bez okien, výhradne s umelým svetlom. V presklenom prízemí sa prelínal exteriér s interiérom: príroda vstupovala do pavilónu v podobe vodného prvku a trávnatej plochy, sklenená fontána Reného Roubíčka naopak prechádzala aj von.

Československá účasť
Hlavnou úlohou expozície bolo predstaviť Československo ako moderný socialistický štát s bohatými dejinami a historickým sledom umeleckých slohov, ako ukázala úvodná Sieň storočí, vrátane originálov vrcholných príkladov gotického maliarstva a sochárstva. Podstatnou časťou prezentácie sa stalo české sklo (časť Tradícia), s drobnými prácami ale aj monumentálnymi formami od povojnovej generácie českých autorov, ktorí sklo vnímali ako jedno z médií voľného umenia (René Roubíček, Jaroslava Brychtová – Stanislav Libenský, Jan Kotík, Bohumil Eliáš, Vladimír Kopecký, Eliška Rožátová a i.); ako sklenené mozaiky tu boli realizované aj práce dvoch slovenských maliarov (Ľudovít Fulla, Milan Laluha). Svet detí predviedol rozprávkovú diorámu Jiřího Trnku a obdivovaný originál dreveného Třebechovického betlehemu. Na prvom poschodí sa v oddieli Symfónia nachádzali audiovizuálne exponáty: Polyvízia Josefa Svobodu, projekcie na plochy vytvorené rotáciou rôznych telies, a Diapolyekran Josefa Svobodu a Emila Radoka, čo bola obrazová stena so 112 vysúvajúcimi sa malými projekčnými plochami so zadnou projekciou z dvoch diaprojektorov. V sekcii Inšpirácia predstavil Antonín Kybal čipky, bižutériu a šperkárstvo. Posledná časť na poschodí Premeny (príp. Konflikty), rovnako zostavená Josefom Svobodom, sa venovala znečisťovaniu prírody. Expozícia končila na prízemí prezentáciou Československa ako turisticky atraktívnej krajiny (Pozvanie). Pri východe sa nachádzala Kultúrna sieň (architekt Ferdinand Milučký) s najväčšou atrakciou pavilónu, interaktívnym Kinoautomatom Radúza Činčeru. Pre súčasné sochárstvo zostal priestor v predpolí pavilónu (Karel Hladík, Miloslav Chlupáč, Zdeněk Palcr, Vladimír Janoušek, Rudolf Uher, Eva Kmentová) a na terase strechy budovy nad hlavným vstupom (Pravoslav a Jindřiška Radovci, Jiří Novák, Stanislav Kolíbal). Aj v reštauračnej budove s niekoľkými podnikmi sa ako výzdoba priestoru objavil rad umeleckých diel (Ladislav Guderna, Vladimír Kompánek, Antonín a Ludmila Kybalovci a i.). 

Pavilón ČSSR videl zhruba každý šiesty návštevník Expo 67, čakanie na vstup niekedy trvalo dve až tri hodiny. Podľa zahraničnej tlače patril medzi najobľúbenejšie, aj medzi tie viac odborne reflektované. V  samotnom Československu bol úspech mediálne vyzdvihovaný až ritualizovaný, pavilón mal však  aj svojich kritikov. Jeho dve najvýraznejšie a najobľúbenejší sekcie, sklo a audiovizuálne projekty, sú v niečom symptomatické pre celú našu prezentáciu: ukazujú na stret dvoch prístupov k vystavovaniu. Reprezentujú dobový odklon od statického objektu v prospech informácie prevedenej do impresie prostredníctvom najnovších technológií. Výstava sa stáva komplexne poňatým celkom, v ktorom podstatnú úlohu hrá zážitok diváka a kde technika a spôsoby vystavovania sú rovnako dôležité ako oznámenie samotné, ak nie dôležitejšie. Expo 67 sa v československom prostredí stalo určitým vzorom, ktorý u nás na konci 60. rokov ukazoval, ako vytvoriť úspešnú výstavnícku prezentáciu. Hneď ďalší pavilón ČSSR na Expo 70 v Osake sa proti tejto polohe ostro vymedzil, avšak v rade ďalších prípadov Montreal slúžil ako priamy návod a vrcholný príklad výstavníctva svojej doby. To dokazuje aj grafické bienále v Brne, ktoré si pre svoj tretí ročník v roku 1968 zvolilo tému výstavníckej tvorby. Okrem medzinárodného sympózia a súťažnej prehliadky zahraničného a československého výstavníctva sa tu v samostatnej expozícii predstavila československá účasť na nedávno skončenom Expo 67 v Montreale. I keď na niekdajšom výstavisku zostalo dnes len niekoľko pripomienok, zostáva Expo 67, ako aj samotná československá účasť v Montreale, stále v pamäti jeho obyvateľov. Napriek snahe starostu Drapeaua pavilón ČSSR na výstavisku zachovať, ho nakoniec kúpila provincia Newfoundland pre účely začínajúcej siete kultúrnych centier. O tom, že pavilón stále existuje, sa v československom prostredí dlho nevedelo. Správy o jeho prenesení pod dojmom aktuálnych politických udalostí roka 1968 trochu zapadli. Aj keď sa pôvodná legenda o darovaní pavilónu miestnym obyvateľom ako poďakovanie za pomoc nepotvrdila, k presunutiu budovy práve na ostrov v najvýchodnejšom cípe Kanady zrejme prispelo aj letecké nešťastie v Ganderi v septembri 1967, pri ktorom zahynulo niekoľko desiatok československých občanov. V meste Gander sa stala bývalá reštauračná časť (teraz sídlo plaveckého bazéna) súčasťou dnešného Joseph R. Smallwood Arts & Culture Centre. Niekdajšia výstavná časť pavilónu, v ktorej sídli Gordon Pinsent Centre for the Arts v neďalekom Grand Falls-Windsor, si zachovala svoj pôvodný tvar a hostí divadlo, galériu a knižnicu. Spolu s konštrukciou budovy dorazil začiatkom 70. rokov na ostrov v 66 debnách aj rad umeleckých diel z montrealskej expozície. Dnes vieme len o niekoľkých, ďalšie by sa ešte mohli v Newfoundlande objaviť.

Autorky textu: Daniela Kramerová, Terezie Nekvindová