Aktuálne číslo časopisu Designum

Pravidlo uzáveru

Pravidlo uzáveru

Viera Kleinová

O autorskom šperku s Janou Machatovou a Petrom Machatom

Veria komunikatívnosti šperku, ctia si fundament zlatníckeho remesla a svoju tvorbu vnímajú cez pôdorys pamäti – osobnej i kolektívnej, priestorovej i materiálovej. Svoj dyadický vzťah testujú už vyše dvadsať rokov aj v pracovnom spolubytí. Jana Machatová (1972) a Peter Machata (1971) začínali s autorským šperkom koncom deväťdesiatych rokov, Jana z pozície absolventky šperkárskeho ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (pedagógovia Anton Cepka, Karol Weisslechner) a Peter svoj obrat k šperku, dlhodobý, ale nie definitívny, uskutočnil cez sochársku lektúru – vyštudoval v ateliéri Jozefa Jankoviča na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Na domácej šperkárskej scéne sú Jana a Peter výraznými a stabilnými postavami, svoj profil si budujú aj na medzinárodných dráhach, cez zastúpenia v šperkárskych galériách, publikáciách alebo početnými participáciami na zahraničných výstavách, sympóziách, workshopoch, prestížne šperkárske podujatie Schmuck v Mníchove nevynímajúc.

Jana, celkom skoro po skončení školy si sa naladila na konkrétny program – skúmanie pamäti – najprv v rovine osobnej, neskôr skupinovej. Od autobiografickej „ostalgie“, fantazijnej nostalgie si postupne prešla ku kritickej reflexii normalizačnej doby. Ako to vzniklo?
Ešte počas školy som začala pracovať s témou vzťahov, zaujímali ma emócie s tým spojené, láska, city... A postupne ako sa mi menil život a prichádzali deti, začala som sa s nimi vracať do môjho detstva. Listovanie v rodinných albumoch ma naviedlo preniesť rodinnú históriu do šperku a urobila som kolekciu Obrázky z rodinného albumu. Vtedy som si uvedomila, aké unifikované sú vlastne rodinné fotky, všetci máme v albumoch Vianoce, školské besiedky, narodeniny, svadby. Navyše veľa z tých ľudí už nepoznáme, zostarli alebo zomreli. Zostáva iba spomienka a prázdno.

Čas plynie a nezanecháva stopy. Ako si tie zabúdané spomienky do šperkov vrátila?
Spočiatku som zaznamenávala to, s čím som sa v živote stretávala. Neskôr som hľadala motívy vo vlastnom detstve, v rodinných fotografiách, v albumoch po starých rodičoch, vo fotografiách môjho muža. Vynechávala som tváre, z tiel ostávali iba siluety, zameriavala som sa na odevy, na predmety. Vyberala som si veľakrát obrázky, ktoré vôbec neboli zaujímavé, len ma oslovila kompozícia alebo zachytená situácia. Niektoré obrázky som kopírovala na fóliu, čím získali transparentnosť. To, čo som považovala za dôležité, som zvýraznila podloženým strieborným materiálom. Priestor som tvorila vrstvením prerezávaných plôch. Tak ako sa nám vrstvia spomienky. Za prvý šperk tejto kolekcie považujem brošňu Heilige Schlafen, ktorú som urobila v roku 2002 na sympóziu v Erfurte.

Peter, sochársky šperk má v krátkych dejinách slovenského autorského šperku silnú pozíciu. Teba vnímam ako tvorcu, ktorý sa k tomuto prístupu prirodzene hlásil (bolo to dané napr. tvojím školením), ale paralelne sledoval aj iné záujmy. Stotožňuješ sa napr. s definíciou sochárskeho šperku ako malej plastiky?
Pôvodne som z tohto postulátu vychádzal, aj som sa to snažil nejako syntetizovať. Ešte v diplomovke som sa snažil zjednocovať sochy so šperkami, ale príliš mi to nešlo. Čím som bol starší, tým viac som si uvedomoval, že každé médium má svoje špecifiká. A mňa bavilo ponárať sa do toho, čo je pre šperkárov samozrejmé. Vyjadriť sa v malom priestore, hľadať detail, pracovať s estetikou dekorácie a nepracovať s adaptáciou sochy na šperk. To, čo je pre šperkárov prirodzené, ja s radosťou objavujem. A snažím sa odstrihávať od zväčšenia alebo zmenšenia. Cielene neuvažujem o tom, či to je sochárske, skôr sa snažím o opak. Ale asi to tak pôsobí, pretože moje okolie to tak vo všeobecnosti vníma.

Už dávnejšie si vo svojich šperkoch začal uplatňovať kolaboratívny princíp – fragment šperku iného autora si zakomponoval do svojho. V Amuletoch, tvojich najnovších dielach, si tento koncept rozšíril aj na nositeľa šperku. Čím sú pre teba participácie také zaujímavé?
Je to pre mňa vzrušujúca hra, ktorá nie je len tvorbou autonómneho šperku v izolácii ateliéru. Pracoval som s reálnou osobou, rozprávali sme sa, zrealizoval som amulet zložený z 3D skenu ruky a prineseného artefaktu a vo finále som hneď videl, či som očakávania naplnil. Prinesený objekt, ktorý bol nositeľom osobného príbehu, bol pre mňa svojím spôsobom výzva a zároveň odľahčenie. Téma bola hotová, ideu na seba viazal objekt a ja som ho len formálne spracovával. V najlepšej viere, akú som mal. V tej chvíli ma to veľmi bavilo a oslobodzovalo. Otvorilo mi to úžasné formálne možnosti a zároveň to bola cesta, ako sa dostať.

Vážení čitatelia a priaznivci dizajnu,
na stránke Archív sme pre verejnosť sprístupnili v PDF formáte všetky vydania časopisu Designum po rok 2017 vrátane.
 Vo webovom archíve časopisu kliknite na obrázok obálky toho čísla, o ktoré máte záujem, otvorte odkaz online Designum a v dolnej časti obrazovky nájdete online Designum (v PDF formáte). 
Pekné čítanie!