Aktuálne číslo časopisu Designum

Thonet ako priekopník moderného nábytkového dizajnu

Thonet ako priekopník moderného nábytkového dizajnu

Robert Kotasek

Príspevok k výstave Bugholz, vielschichtig – Thonet und das moderne Möbeldesign

K dvojstému výročiu založenia nábytkárskej firmy Thonet pripravilo viedenské Múzeum užitého umenia (Museum für angewandte Kunst – MAK) výstavu Bugholz, vielschichtig – Thonet und das moderne Möbeldesign (v prekl. Ohýbané drevo, rôznotvárne – Thoneta moderný dizajn nábytku).). Sebastian Hackenschmidt (vedúci zbierky nábytku MAK) a hosťujúci kurátor Wolfgang Thillmann tu prezentovali okolo 240 exponátov v kontexte technologického, typologického, estetického a historického vývoja. Sústredili sa predovšetkým na stoličky, hoci do výstavy zaradili aj niekoľko stolíkov a lavíc. Vedľa objektov zo zbierok MAK, ktoré vlastní jednu z najrozsiahlejších zbierok nábytku z ohýbaného dreva na svete, sa na výstave objavili aj mnohé exponáty zapožičané zo zahraničia.

Značka Thonet, ktorá sa v 19. storočí stala najväčším svetovým výrobcom nábytku, je automaticky asociovaná najmä so sedacím nábytkom z ohýbaného dreva. V kontraste s tovarom na jedno použitie, ktoré sa stalo symbolom dnešnej konzumnej kultúry, sa nábytok značky Thonet vyznačuje úctou k použitým materiálom a dlhou trvanlivosťou. Slávne výrobky firmy ako napríklad stolička číslo 14 sa stali ikonami nielen moderného priemyselného dizajnu, ale aj inšpiráciou pre mnohých umelcov – ramienko na šaty z ohýbaného dreva z katalógu firmy z roku 1904 sa stalo aj ready-madeom Marcela Duchampa. Nábytok od Thoneta si tak našiel cestu do mnohých zbierok múzeí zaoberajúcich sa európskym dizajnom.

Hackenschmidt a Thillmann na výstave tematizovali okrem histórie firmy, technických výrobných procesov aj distribučné systémy firmy a reflektovali, ako nábytok od firmy Thonet, ktorým boli často zariaďované viedenské kaviarne a iné verejné zariadenia, ovplyvnil dnešný nábytkový dizajn. Na porovnanie boli na výstave prezentované modely nábytku od iných výrobcov, ale aj niekoľko avantgardistických dizajnových experimentov od súčasných umelcov, ako Birgit Jürgenssen, Bruno Gironcoli, Ineke Hans, Rolf Sachs, Uta Belina Waeger alebo Markus Wilfling.

Tesársky majster nemeckého pôvodu Michael Thonet (1796 – 1871) vyvinul v nemeckom Bopparde v Porýní svoj postup práce s drevom, tenké pruhy dreva sa naparovali, ohýbali a následne spolu zglejovali. Ohýbanie dreva pritom nebolo novinkou, podľa niektorých historikov dizajnu prvé pokusy s touto technológiou siahajú až do starého Egypta. Všetky doterajšie výrobné procesy boli ale veľmi ťažkopádne, zdĺhavé a náročné. Ohýbanie viacvrstvových plátov namáčaním do horúceho gleja a následné vysúšanie v pevných formách navyše nezaručovalo dobrú odolnosť produktov. Thonet sa svojou novou metódou stal priekopníkom tejto technológie a kombináciou mechanických a chemických postupov docielil, že ohýbané drevo bolo trvácne.

Svoje výrobky Michael Thonet predstavil prvýkrát v roku 1841 na regionálnej Výstave spolku priateľov umenia v Koblenzi. Tu sa stretol s rakúskym kancelárom Metternichom, ktorý ho pozval do Viedne s prísľubom možnosti rozvíjať technológiu ohýbania dreva. V roku 1842 sa  Thonet z ekonomických dôvodov do Viedne presťahoval, stal sa držiteľom privilégiá c. k. dvorskej komory a dostal oficiálne dovolenie „ohýbať všetky, aj najkrehkejšie, druhy dreva v ľubovoľných tvaroch a zakriveniach".

V cisárskej metropole Thonet svoj revolučný proces ešte zdokonalil a zjednodušil – namiesto tenkých lát začal používať masívne drevené tyče, pričom sa svojimi vlastnosťami najlepšie osvedčilo bukové drevo. Sústružené bukové hranoly sa vkladali do autoklávu s horúcou parou – dĺžka pôsobenia pary sa pritom odvodzovala od hrúbky bukovej tyče, jeden centimeter priemeru zodpovedal jednej hodine. Po vyňatí z parného kúpeľa nasadili bukové tyče na špeciálnu pásnicu, ktorá zabránila poškodeniu štruktúry dreva pri jeho ohýbaní v styku s kovovou formou. Takto zafixované, parou zmäkčené drevené dielce sa vložili do vopred pripravenej liatinovej tvárnice. Potom  kusy dreva vo formách vysúšali zhruba 20 hodín pri teplote 70 ° C a následne takto ležali niekoľko týždňov v zafixovanej forme. Opracovaný tvar dielca tak mohol byť bez popraskania a iného poškodenia vytvarovaný do požadovanej mäkkej krivky, ktorá sa stala typickou črtou produktov Thonet. Aj napriek zmene tvaru pritom štruktúra dreva ostala veľmi pevná. Tento tradičný výrobný proces z roku 1861 sa  z hľadiska postupov a použitých technológií v mnohom nelíšil od dnešnej výroby.

Vážení čitatelia a priaznivci dizajnu,
na stránke Archív sme pre verejnosť sprístupnili v PDF formáte všetky vydania časopisu Designum po rok 2019.
 Vo webovom archíve časopisu kliknite na obrázok obálky toho čísla, o ktoré máte záujem, otvorte odkaz online Designum a v dolnej časti obrazovky nájdete online Designum (v PDF formáte). 
Pekné čítanie!