Aktuálne číslo časopisu Designum

Rozhovor so Zuzanou Šebekovou

Výstava Human by Design, ktorú sme mohli vidieť v bratislavskej galérii Satelit (23. 1. – 26. 2. 2020) a konala sa aj vo viedenskom MAK-u (4. 3. – 5. 4. 2020), predstavuje rôznorodé projekty a aktivity, ktoré svojím obsahom prispievajú do aktuálnej diskusie o udržateľnosti. Patrí k nim aj projekt Zero Impact (Nulový dopad), ktorý pripravili pedagógovia a študenti Ateliéru odevného dizajnu bratislavskej VŠVU a Ateliéru oděvního a textilního designu Univerzity Jana Evangelistu Purkyně v Ústí nad Labem pod vedením Zuzany Šebekovej a Barbory Peuch (Bratislava) a Jana C. Löbla (Ústí nad Labem). „Vzdelávaco-dizajnérsky projekt Nulový dopad si kladie za cieľ (...) vzdelávať budúcich odevných dizajnérov. Súčasný dizajnér musí vedieť užívateľovi zodpovedne ponúknuť možnosť voľby ekologickej, lokálnej či tzv. pomalej módy (slow fashion), uváženej spotreby a dlhého zmysluplného životného cyklu výrobku.“ Rozhovor s autorkou predchádzajúcich riadkov Zuzanou Šebekovou môžeme chápať aj ako inšpiratívny príklad prirodzeného vývoja osobného prístupu k téme udržateľnosti. Aj ona začala hľadať riešenia už v škole.

Kedy si sa ty osobne začala zaoberať témou?
Ešte na vysokej škole. Absolvovala som ju v Halle, kde sme mohli využívať priemyselné stroje, čo bola pre mňa veľká výhoda. Počas štúdia som robila rôzne materiálové experimenty – skúmala som napríklad materiál a jeho vzťah k priemyselnej výrobe v tom zmysle, že sama si nastavím stroj a budem ho ovládať, ako potrebujem, a nie, že mi ho nastaví technik a budem čakať, k čomu ma celý proces privedie. Vtedy som si začala uvedomovať možnosti, ktoré existujú vo vzťahu medzi dizajnérom a technológiou. Neskôr som začala robiť pre automobilový priemysel, pre subdodávateľov, ktorí vyrábali a vyrábajú technický textil. Ten musí mať, samozrejme, aj vysokú estetickú hodnotu a technické parametre, ktoré sa nedajú podliezať, jednoducho ich treba dodržať – ako napríklad extrémnu odevuvzdornosť, UV stabilitu. Technické parametre takéhoto textilného materiálu sú nastavené tak, aby vydržal minimálne dvadsať rokov. Na druhej strane však výrobcovia automobilov prirodzene nechcú, aby sa automobil používal dvadsať rokov. Je to skutočne veľmi protirečivá filozofia, ktorá môže priviesť dizajnéra (teda aj mňa) do situácie, keď síce na jednej strane má vynikajúce podmienky na svoju realizáciu, na druhej strane sa však začne sám seba pýtať, načo má navrhovať textil so životnosťou dvadsať rokov, keď ho aj tak po piatich rokoch majiteľ auta už nepotrebuje. A pripomínam, že tento textil nie je vyrobený tak, aby sa dal ďalších pätnásť rokov používať niekde inde. Spomínanou problematikou som sa zaoberala aj z pozície doktorandky na Vysokej škole výtvarných umení a jedným z mojich hlavných verejných výstupov bol vtedy výstavný a knižný projekt slow/slov* (2013), ktorý som pripravila s ďalšími autorkami – dizajnérkami aj teoretičkami.

Teraz pôsobím ako pedagogička na VŠVU a uvedomujem si, že už iba tým, ako zadám študentovi úlohu, akoby som determinovala rámec, v ktorom bude uvažovať. V súčasnosti je veľmi dôležité, aby študent tento rámec poznal. Viem, že naši poslucháči už v oveľa väčšej miere premýšľajú o tom, čo majú vytvoriť, a chcú detailne poznať pozadie zadania – na čo im je dobré a k čomu ich môže priviesť. Dnes naši poslucháči nemajú až také rukodielne myslenie, skôr si musia zadanie teoreticky ukotviť, zdôvodniť. Toto je jeden z hlavných faktorov, o ktorom sa pri pomalej (slow) móde, respektíve pomalom (slow) dizajne bavíme... A na tomto základe pomalý dizajn a jeho zmysluplnosť dokážeme definovať – je to dizajn, ktorý robíme lokálne, chceme sledovať vlastnosti materiálu a nechceme ísť proti nemu, konštrukcii a technike zhotovenia – hoci je to možné.