Designum 2/2018

Detaily každodenného života

Detaily každodenného života

Silvia Seneši Lutherová

Estetizácia každodennosti

„Zmenil sa názor človeka na život, umelecké smery prekonali niekoľko vývojových fáz a umelecký priemysel vývojom zastal pred úlohou: nájsť pre človeka najšťastnejšie podmienky jeho pozemského života. (...) Ak pred 50 rokmi len tušili obrovité a krásne úkoly a význam umeleckého priemyslu, my dnes už v mnohom môžeme oceniť jeho prospešnosť a blahodarný zásah do života jedincovho i života spoločenského,“ píše Antonín Hořejš pri príležitosti Výstavy moderného umeleckého priemyslu v roku 1927 v Bratislave.
Ako sa zmenil názor človeka na život na začiatku 20. storočia a ako mohol umelecký priemysel, respektíve dizajn uspokojiť zmenené potreby každodenného života? Tieto otázky suverénne dominujú medzi témami odbornej kritiky kultúry bývania a úžitkovej tvorby v priebehu celých dvadsiatych rokov 20. storočia v Československu. Termín „umelecký priemysel“ je ešte v tom čase mladý a rovnako ako oblasť výroby, ktorú pomenováva, len hľadá svoj presný obsah a hranice. Modernizácia umeleckého priemyslu v hospodárstve i bytovej kultúre mladej republiky, osobitne Slovenska, je pomalá, a to môže byť dôvodom, prečo v odbornej kritike pribúdajú argumenty o jeho význame pre každodenný život človeka. „Tu už nejde o architektúru, ale o dobré bývanie, a tým aj lepší život,“ píše Arnošt Bláha v roku 1924. Československí kritici reflektujú jeden z dominantných ideálov modernizmu: potenciálom aj úlohou umeleckého priemyslu je vylepšiť ekonomické a sociálne podmienky v spoločnosti. Pod tlakom politických snáh o hospodársko-sociálnu reformu formulujú požiadavku reformy estetickej, ktorú vzťahujú práve na problematiku každodenného života v prostredí moderného mesta, na obytný priestor a jeho zariadenie. Za spoločné východisko týchto postojov možno považovať presvedčenie, že zvyšovanie estetickej úrovne obytného prostredia má priamy vplyv na kvalitu života človeka, ako aj na duchovný rozvoj spoločnosti. „Estetizácia každodennosti“, ako sa žiada nazvať túto tendenciu, sa stáva jedným z dominantných prostriedkov aj cieľov reformy umeleckopriemyselného hnutia v Československu. Nasvedčuje tomu napríklad komentár Antonína Hořejša z roku 1930: „Moderné hnutie umelecko-priemyselné má v programe prebudiť u konzumu záujem o krásne výrobky a výrobky kvalitné a výrobu donútiť, aby rešpektovala požiadavky doby a jej vkus. Hnutie s týmto programom je na postupe a získava stále viac stúpencov. Zachvacuje i výrobu, ktorá si pozvoľne uvedomuje význam kvality, krásneho tvaru a farby. Podmaňuje si obyvateľstvo, zmocňuje sa jeho vkusu, prevychováva ho a ovplyvňuje životný názor. V tom je nesmierne dôležité kultúrne poslanie, ktoré toto hnutie prináša so sebou.“