Designum 2/2018

Šperk som si vylosovala z klobúka

Naďa Kančevová

Kristýna Španihelová (1982) študovala pod vedením profesora Karola Weisslechnera na Vysokej škole výtvarných umení v Ateliéri S + M + L_XL Kov a Šperk, kde v súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka. V oblasti šperku patrí k najvýraznejším autorkám na domácej scéne a jej tvorba má stále progresívny potenciál. Podnety nachádza v poézii, mytológii, v dielach starých majstrov a v poslednom období predovšetkým v prírode s jej neutíchajúcimi procesmi.

Rozhodujúcu úlohu v kontexte Španihelovej tvorby zohráva povaha materiálov, s ktorými pracuje. Priťahujú ju najmä prírodniny organického pôvodu, blízke k archetypálnym významom. Kosti, krovky chrobákov, vlasy, škrupiny vajec, vosk, surová koža, mlieko, dokonca aj krv sa pre ňu stávajú nástrojom, resp. sprostredkovateľom väčšiny jej konceptov a nápadov. Na tieto emóciami nabité substancie, neraz samé osebe vizuálne zaujímavé, autorka svojím spôsobom uvažovania postupne nabaľuje vrstvy ďalších referencií, a tak spúšťa asociačné reťazce. Jej príbehy, budované pomocou skladania a spájania fragmentov vecí a ich povrchov, sa nám môžu vyjaviť cez naše vlastné spomienky, tradíciu, mýty alebo môžu ostať skryté a vynoriť sa iba v jemnom náznaku. Hoci zvolené námety sa jej často osobne dotýkajú, svoje práce dokáže odľahčiť jemnou iróniou a nadsádzkou.

Jednou z hlavných tém, ku ktorej sa už vyše desať rokov neustále vracia, je pominuteľnosť, v určitom rozpore s trvácnou povahou šperku. Táto neobvyklá súvislosť v nej vyvoláva mnoho ďalších úvah, ktoré intuitívne rozvíja v najrôznejších rovinách. Vďaka prepojeniu nájdených organických fragmentov a klasických šperkárskych technológií (zlátenie, odlievanie a pod.) dospieva k špecifickej estetike, kde sa materiály navzájom prelínajú a hranice medzi nimi nie sú nijako ostro vymedzené. Malý formát šperku jej zároveň dáva väčší priestor experimentovať s hmotou. V tomto procese vystupuje do popredia akási alchymistická, „švankmajerovská“ črta Španihelovej osobnosti: túžba po kumulácii a recyklácii predmetov, potreba kontaktu so surovou hmotou, resp. akási nutkavá potreba zachytiť pominuteľné. Ako sama poznamenáva: „Aby se přírodní materiály mohly proměnit ve šperky, musely nejdříve zemřít a pak znovu ožít. Není divu, že ve mně vyvolávají hluboké, temné, někdy i krásné, občas i děsivé emoce. Kladou otázky a poukazují na nekonečný cyklus života a smrti. V materii se snažím nalézt ukrytou duši.“