Designum 2/2019

Bystrík Míček (1988) je dizajnér, špecializuje na dopravné vozidlá, stroje, elektroniku, zdravotnú techniku, ale aj drony či inovatívny nábytok. Študoval na Katedre dizajnu, v Ateliéri Transport dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2007 – 2013). Počas štúdia nadobudol pracovné skúsenosti vo vývojových centrách Volkswagenu (Wolfsburg, Nemecko) a Mercedes-Benz (Sindelfingen, Nemecko). V roku 2013 založil dizajnérske štúdio WERKEMOTION zaoberajúce sa priemyselným a transportným dizajnom.
WERKEMOTION ste založili hneď po skončení vysokej školy. Za akých podmienok?
Začínal som z bytu v Bratislave a firma mala adresu v Galante. Na stretnutia som cestoval veľké vzdialenosti a kým sa premenili na reálne projekty, už som strácal na vytrvalosti. Fungoval som iba z príjmu, ktorý som mal ako doktorand na VŠVU, kde som pôsobil ešte dva roky paralelne s firemnými aktivitami. Následne som bol nútený sa rozhodnúť. Doktorandské štúdium som zanechal, nebolo možné to časovo skĺbiť s firmou.
Aké najväčšie ťažkosti ste museli prekonať na začiatku?
Prvý rok, čiže od polovice roka 2013 do polovice 2014, bol veľmi kritický, veľa ľudí neverilo, že na Slovensku to môže fungovať, a po čase som začal pochybovať už aj ja. Tento prístup ma však stále prekvapoval, pretože sme v EÚ a máme dosah aj na svetový trh. Až teraz chápem, že dané reakcie boli viac mentálnymi bariérami ľudí ako realistickými obmedzeniami. V tom čase som to však nevedel. Náročné bolo získať prvé projekty, lebo som mal minimum referencií, pokiaľ nerátam školské projekty, moje automobilové výsledky z Nemecka a klasický životopis, čo viacerí skúsení klienti nepovažujú za dostatočné referencie. Alfou a omegou je totiž realizovaný produkt v predaji. Nie super skica alebo vizualizácia.
Mysleli ste vtedy na to, že to vzdáte?
Prvý rok som premýšľal, či to vôbec bolo dobré rozhodnutie a či sa nemám vrátiť späť do automobilového priemyslu, zobrať prácu na plný úväzok . Ale nejako mi to nedalo, chcel som pokračovať. Rátal som však aj s tým, že to nemusí vyjsť. Mal som dvadsaťpäť rokov, takže som nemal čo stratiť, iba čas a možno si urobiť hanbu, ako by niektorí povedali. Ja si však myslím, že v danom veku by sa za skúsenosť, ktorá nevyšla, nemal nikto hanbiť.
Som si však istý, že najlepším potvrdením a stabilizáciou bolo to, že sa ku mne pridali ďalší ľudia, ktorí v túto ideu tiež naivne verili ako ja a bola im ako alternatívna cesta sympatická. Keby sa ku mne neskôr nepridali Šimon Kožička a Miloslav Melichárek, pravdepodobne by v dnešnej dobe žiaden WERKEMOTION už nemusel existovať. V procese s nami pracovali ďalší špičkoví profesionáli a super ľudia ako Filip Čík, René Gabrielli či Miroslav Truben.