Designum 2/2019

Leopold Wolfgang Rochowanski – rakúsky objaviteľ moderného Slovenska

Klára Prešnajderová

Škola umeleckých remesiel v Bratislave (1928 – 1939) sa už krátko po svojom založení prezentovala ako medzinárodne zameraná inštitúcia. Známe sú kontakty s bývalými príslušníkmi Bauhausu Lászlóm Moholy-Nagyom, Hannesom Meyerom a Josefom Albersom, prípadne s najvýznamnejším propagátorom modernej typografie Janom Tschicholdom. Málo však vieme o spolupráci ŠUR s Viedňou, hoci blízkosť oboch miest aj po rozpade monarchie naďalej ponúkala ideálne podmienky na intenzívne vzťahy. O tom, že sa ŠUR obracala aj na Viedeň, hovorili Julie Horová a Dagmar Rosůlková, keď si spomínali nielen na vzájomné exkurzie ŠUR a viedenskej Kunstgewerbeschule, ale aj na návštevu „známeho viedenského teoretika“ Leopolda Wolfganga Rochowanského. Hoci jeho meno dnes, ak vôbec, rezonuje iba v odborných kruhoch, Rochowanski patril svojho času k dôležitým protagonistom viedenskej kultúrnej scény. Ešte menej známy je však jeho vzťah k Slovensku a jeho spolupráca s ľuďmi z okruhu Školy umeleckých remesiel na unikátnom sprievodcovi po Slovensku.
Nie je síce známe, ako a kedy sa začali Rochowanského kontakty so Slovenskom, je však pravdepodobné, že jeho prvým projektom v Bratislave bola v roku 1928 výstava Moderné rakúske maliarstvo, plastika a architektúra v Umeleckej besede slovenskej, kde okrem iných predstavil aj Gustava Klimta, Oskara Kokoschku alebo Egona Schieleho. Približne v tom istom čase sa začal intenzívne pohrávať s myšlienkou, napísať publikáciu o československej modernej architektúre. Knihu plánoval vydať v bližšie nešpecifikovanom nemeckom vydavateľstve, pričom sa chcel zamerať na verejné budovy, obytné domy, sídliská, prestavby, obchodné domy, kaviarne, kiná, výklady, modernú reklamu v uliciach, industriálne budovy a ich interiéry. Za týmto účelom oslovil ako prvých architektov Bohuslava Fuchsa, Friedricha Weinwurma a Aloisa Balána s Jiřím Grossmannom. Práve od Fuchsa získal kontakty na ďalších deväť architektov z Brna, medzi nimi aj Jiřího Krohu, Emila Králíka alebo Arnošta Wiesnera, pričom väčšina z nich požadované fotografie a texty do Viedne obratom zaslala. Už len mená oslovených architektov svedčia o tom, že Rochowanského sprievodca modernou československou architektúrou mal potenciál priniesť prierez toho najlepšieho, čo sa za desať rokov existencie ČSR postavilo. Prečo sa nakoniec tento ambiciózny projekt nepodarilo zrealizovať, nevieme. S istotou sa však dá povedať, že nešlo ani zďaleka o jedinú spoluprácu Rochowanského s československým prostredím.