Designum 3/2020

Viera Líčeníková-Škrabalová. Textil náš každodenný

Viera Líčeníková-Škrabalová. Textil náš každodenný

Zuzana Šidlíková

Meno Viery Líčeníkovej-Škrabalovej (1925 – 2007) je dnes odbornej verejnosti známe najmä v súvislosti s Ústredím ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), kde pracovala od roku 1949 a v jeho archíve zanechala viac než tritisíc kresieb ľudových krojov a doplnkov. Jej tvorivá činnosť v oblasti textilu je však omnoho rozsiahlejšia. Ako profesionálna výtvarníčka a členka Zväzu slovenských výtvarných umelcov (ZSVU) sa od odevnej tvorby dostala k navrhovaniu rôznych úžitkových textílií, scénickej tvorbe pre film a divadlo, ilustrácii, závesným textilným „obrazom“, bola členkou odborných komisií a spolupracovala s viacerými časopismi. Dôležitým podnetom k úvodnému komplexnému zhodnoteniu jej diela je získanie pozostalosti do Slovenského múzea dizajnu (SMD) v Bratislave. Môžeme konštatovať, že rôznorodá zbierka, ktorá obsahuje fotografie, návrhy a realizácie, ale aj písomnosti, je najväčšou v oblasti textilu od vzniku múzea.

Trocha zabudnutý príbeh

Pri výskume a triedení materiálu z obdobia od konca štyridsiatych rokov do začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia získavame informácie o dôležitých medzníkoch spoločensko-politickej premeny Československa a zároveň sa otvára otázka, ako  tvorivú činnosť autorky ovplyvnili rodinná situácia (mala tri deti) a limity socialistickej odevnej či textilnej výroby. Tvorbu Viery Líčeníkovej-Škrabalovej  doteraz najkomplexnejšie reflektoval (okrem príležitostných kratších štúdií vydaných ÚĽUV-om) Štefan Zajíček v texte publikovanom v katalógu k výstave, ktorá sa konala v Záhorskej galérii v Senici na rozhraní rokov 1997/1998. Zaznamenáva dôležité biografické dáta a ponúka retrospektívny pohľad na tvorbu vtedy ešte žijúcej autorky, jej spomienky i osobné skúsenosti.

Viera Líčeníková-Škrabalová sa narodila na Záhorí v Moravskom Svätom Jáne, otec bol v štátnej službe a zakrátko sa rodina presťahovala do Púchovskej doliny. Najskôr nastúpila do školy v Palárikove, potom v Bzenci a Odbornú školu pre dievčenské povolania absolvovala v Hodoníne. Študovala na Škole umeleckých remesiel v Brne (1942 – 1946), kde ju neskôr Josef Vydra nasmeroval do bratislavského ÚĽUV-u. V nasledujúcom školskom roku ešte nastúpila do štvrtého ročníka na Modeschule der Stadt Wien u profesora Alfreda Knurza. Mohla to byť ideálna príprava na vysokoškolské štúdium, keď ju však v roku 1947 prijali na oddelenie divadelného výtvarníctva Hochschule für angewandte Kunst vo Viedni, ale pre následné udalosti februárového prevratu nezískala výjazdové povolenie do Rakúska a na štúdium už nenastúpila. 

Z tohto obdobia sa dochovali študentské práce – módne kresby blúzok v rôznych strihových a farebných variantoch a svadobných šiat. Rukopis nežných postáv, v technike ceruzky a akvarelu, zodpovedajú dobovému štylizačnému prejavu módnej kresby. 

Vplyv ľudového textilu

V roku 1949 prišla Viera Líčeníková do Bratislavy, kde sa zapája v ÚĽUV-e do kolektívu mladej inštitúcie. Štyri roky bola v bezprostrednom kontakte s autentickým ľudovým prejavom, s výtvarníkmi aj remeselníkmi,  jej hlavou úlohou bolo priamo v teréne zakresľovať špecifiká ľudového kroja jednotlivých regiónov Slovenska. Cesty podnikali s batohom a trvali aj niekoľko týždňov. „Zaznamenávali ženský odev (slobodnej, vydatej, staršej ženy či vdovy), mužský odev (mládencov, ženatých a starších mužov), no a, pravdaže, detský odev (oblečenie dojčiat, detí v predškolskom a školskom veku). Zaznamenávali odev v letnom a zimnom období, ako i odev na bežné pracovné a na slávnostné príležitosti.“ Okrem toho zaznamenávala aj samostatné odevné časti a spôsoby ich viazania, doplnky a úpravu vlasov. Popri jej kresbách sa zhotovovala aj fotografická dokumentácia. Výskumné potulky slovenským vidiekom boli istým dobrodružstvom mladosti a nepochybne tiež výraznou inšpiráciou pre jej ďalšiu autorskú tvorbu.