Designum 4/2017

S Marošom Baranom o príbehoch, premenách a novej (tvorivej) etape

Lenore Jurkyová

V októbri sa laureátom Národnej ceny za dizajn 2017 stal v kategórii Študentský dizajn Maroš Baran za projekt KOYAANISQATSI, s ktorým minulý rok diplomoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe v Ateliéri dizajnu odevu a obuvi. Projekt je, rovnako ako jeho predošlá práca, mnohovrstevnatý: osciluje na pomedzí dizajnu, scénického a voľného umenia. Samotné odevné kolekcie, tvoriace základ každého dlhodobého projektu, sú súčasťou väčších celkov, ktoré autor prezentuje v rámci fashion performance.

Pre tvoju prácu je charakteristická fashion performance. Na základe čoho si sa rozhodol odev prezentovať práve týmto spôsobom? Výstupom tvojej práce nie sú „len“ kolekcie, ale projekty zložené z viacerých médií. Je podľa teba klasická módna šou, či adjustácia odevu v galérii už prežitým spôsobom prezentovania módy?
Nedovolím si tvrdiť, že by bola nejaká z typov prezentácii prežitá – vždy tu budú „normálne“ fashion show, aj výstavy v galériách... Ja som sa k svojmu typu prezentácie dostal istou vidinou, ktorú som mal v Utrechte pri práci na jednom z odevov a je to čisto môj osobný postoj, môj spôsob vyjadrenia. Pracoval som na jednom hybridnom kabáte, figurínu som mal otočenú k sebe chrbtom a zrazu som videl, ako kabát niekto napoly prestriháva a z vnútra kabátu sa rinie krv. Táto scéna mi utkvela v mysli, a tak som nad ňou začal ďalej premýšľať. Napadlo mi vidinu zrealizovať a postupne som budoval koncept – prečo, načo, kto... Bolo tam viac otázok ako odpovedí. Urobiť fashion show bolo pre mňa ako 23-ročného logicky šialené rozhodnutie, keďže som nemal žiadne finančné prostriedky ani žiadne veľké skúsenosti. V tom období som pracoval ako asistent produkcie v divadle elledanse a jedného dňa som sa stretol s riaditeľkou divadla Šárkou Ondrišovou, ktorej som predstavil projekt NEVĎAČNOSŤ (2013). Vďaka jej podpore a vďaka mojim bratislavským priateľom som v apríli 2013 mohol uviesť svoj prvý projekt, ktorý som neskôr začal kategorizovať ako „hybridný“, keďže išlo o syntézu performancie, video artu, odevu a dark ambient hudby. Relatívne jednoduchú fashion performance po roku vystriedal nový projekt THE GREAT RED DRAGON (2014), ktorý bol akoby druhým dielom. Po ňom nasledovali XIII CARD (2015), K. (2015) a KOYAANISQATSI (2016). Každý z projektov na seba nadväzoval. Prvé tri projekty tvoria trilógiu a K. je akoby epilógom. KOYAANISQATSI je už trochu o niečom inom, hoci stále odkazuje na trilógiu. Bol zatiaľ mojím najkomplexnejším a logisticky najnáročnejším projektom. Aktuálny THE IMPERIAL PHASE (2017/2018) bude v podstate veľmi jednoduchým projektom. Ale koncentrovaný je možno lepšie slovo. Keby bolo KOYAANISQATSI o mori plnom lastúr, THE IMPERIAL PHASE bude o jednej jedinej perle.