Designum 4/2020

Katarína Rybnická (1993) je grafická dizajnérka, ktorá sa venuje najmä editorial dizajnu a ilustrácii, nie je jej však cudzia ani tradičná grafika. Tlač vníma ako formu očisty od prebytku informačných technológií, tradičnú grafiku ako priestor na uvažovanie a experimentovanie s novými výrazovými prostriedkami. Na knihe ju zaujíma nielen jej prevedenie, ale i drsná poetika či smutno-smiešny humor jej obsahu. V súčasnosti žije a tvorí v Košiciach.

Pôsobíš ako grafická dizajnérka, nie je ti však cudzia ani ilustrácia, práve naopak. Tvoje ilustrácie môžeme nájsť na etiketách na vína, v knihách, ale aj ako samostatné printy (napr. risografiky pre Čierne diery). Ako si sa dostala k tvorbe ilustrácií? 

Odpoveď možno bude znieť vágne a banálne, ale tak, že človek kreslí a kreslí rád. Ideálne je, ak sa aj naučí kresliť. Mňa v kresbe veľmi podporil pán učiteľ Capovčák v jeho súkromnej škole, kde som sa pripravovala na prijímačky na vysokú školu. Tam som získala dobrý základ a vzťah ku kresbe, neskôr som sa zdokonaľovala počas vysokoškolských štúdií. Od akademickej kresby veľa študentov „ulietava“ k vlastným ilustráciám alebo námetom na grafiku. Tvorbu ilustrácií som od grafického dizajnu pri práci nikdy neoddeľovala. Myslím, že mi práve táto zručnosť umožnila lepšie sa vyjadrovať napríklad pri tvorbe etikiet, kde je obrazová zložka a typografia veľmi úzko prepojená na relatívne malej ploche. Príkladom môžu byť etikety pre vinárstvo Svetík, Ostrožovič (Kaschauer) alebo Padre Brewery, na ktorých som spolupracovala s dizajnérkou Annou Hájkovou. V podstate to isté platí aj o knižnej ilustrácii. Grafiku a ilustráciu môžem prepájať priamo a pracovať s oboma naraz. V neposlednom rade spomeniem aj samostatné printy, ktoré priamo nesúvisia so žiadnym projektom, sú vytvárané v prvom rade pre radosť. Za spoluprácu s Čiernymi dierami som veľmi vďačná. Prvé zadanie bolo vytvorenie grafiky týkajúcej sa Bielej noci. Vybrala som si košickú Kunsthalle alebo starú mestskú plaváreň. Ďalšou košickou grafikou pre Čierne diery je dom sochára Jána Mathého, ktorý je v súčasnosti už národnou kultúrnou pamiatkou.

Od ilustrácie sa presuňme k tradičnej, ručnej grafike, ktorej sa venuješ tiež pomerne často. Kedy si objavila jej čaro? Vnímaš paralely medzi grafikou ako formou voľného výtvarného prejavu a grafickým dizajnom? K čomu inklinuješ viac?

Voľnej grafike som sa venovala najmä v rámci grafických predmetov počas štúdia a aj vtedy som ju využívala prevažne na spracovanie ilustrácií alebo dizajnérskych projektov. Tradičnú grafiku vnímam ako techniku ponúkajúcu iné spektrum možností a podnetov pri práci. Nezáleží na tom, či je človek dizajnér, alebo tzv. voľný umelec – z grafiky sa dá odniesť pre každé „remeslo“ niečo iné. Ja som si z tradičnej grafiky vzala najmä polygrafické a grafické zručnosti, nerezignovanie na ručnú tvorbu a „pomalosť“ pri navrhovaní.